Relatívne mladý človek s pretlakom písmeniek v hlave.Riadim sa základným psím pravidlom (podľa Haliny Pawlowskej): "Když na něco civíš dostatečně dlouho, dostaneš to!"...tak teda civím... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zase raz bola jedna z rodinných osláv. Zišli sme sa v hojnom počte, okrem iného okuknúť nový byt najstaršej sestry. Pekný (sviňa:). Híkalo sa, grilovalo, jazdilo na motorových štvorkolkách, vadilo sa - kto už bol a kto ešte nie (dedo „JA SOM NEBOU!!“), rozprávali sa rôzne zábavné (miestami aj nemravné) historky a toto všetko sa hojne zapíjalo. A potom sa lepili nechty...
Kto vlastní aspoň jeden kus dieťaťa, dá mi za pravdu, že ak v Nitre prší, možnosti na stretnutia vrámci komunity „predpubertálnych“ a ich následné spoločenské vyžitie sú značne obmedzené. V rámci zachovania zdravého rozumu a bytových jednotiek ich právnych zástupcov v miere spoločenskej únosnosti, sú odporúčané stretnutia na neutrálnej pôde (park a pod.), kde odpadajú konfliktné situácie s vymedzovaním a uzurpovaním si životného priestoru štýlom: „Vypadni z mojej izby!“ Ak k tejto patovej situácii pridáme ešte dožadovanie sa poživatín sladko-lepkavého typu, a matku odrody „voš lenivá“ - odmietajúca nedeľné popoludnie tráviť prípravou zákuskov, dostávame sa do zúfalej situácie - v Nitre obzvlášť, a to z dôvodu, ktorý som si ja, ako laik v oblasti gastronómie vysvetlila jediným možným, a pre mňa - spomínaného laika - pochopiteľným vysvetlením. Zákerne zavádzajúci názov CUKRÁREŇ používajú majitelia týchto lukratívnych priestorov výhradne na zmätenie nepriateľa (rozumej zákazníka) a nalákanie ho k svojim prázdno-bezzákuskových regálom, za účelom jeho samovoľného-rozdrapenia-sa-od-jedu.
Lebo som nechcela, a mohla som, alebo som chcela, len som sa bála, alebo len tak...
Ono v samotnej rodiacej sa podstate - tie nápady nemusia byť až také zlé. No následná realizácia je vždy vyššou inštanciou prenesená do kategórie „trapas“.
Kde bolo, tam bolo, za Lučencom, pred Tornaľou, treba zabočiť na Revúcu. Tam potom zase (možno aj vo štvrtok) doľava a po pár kilometroch bezpečne miniete náš Levárt. No áno - miniete, lebo nebyť honosnej tabule LEVÁRT - KÚPELE v ostrej pravotočivej zákrute nad maličkou dolinkou, ktorá by sa smelo a nepoeticky dala nazvať aj väčšou jamou, tam pri potôčiku, pod storočnými smrekmi, nikto by netušil, že sa tu skrýva nádhera, v ktorej zastal čas.
Prázdninovou mašinériou a z nej vyplývajúcou povinnou migráciou rodinno-geografického charakteru nám bolo na týždeň odobraté jediné dieťa. Nie že by sme sa netešili... po buchnutí šampanského a vypustení balónov však znenazdajky v našich životoch zavládlo ticho, dokonca také ticho, že je počuť hríby rásť...
Šecko sme videli, šecko! Novú ďálnicu sme videli, šecki tunele prešli, aj veliký oheň čo zožrav 40 ha lesa sme videli ! V mori (jak šlak studenom) sa vyčvachtali, deti a chlapov do chrumkava uškvarili, a veliké vetry čo duli jak besné nám uši, oči a šeličo inšé prefukli. Konzervy sme vlékli... aj dovlékli, a chuďáka Johna to stálo hlavu! Ešteže mi neležau dlho v žalúdku... Ale už sme, pánbozaplac, doma!
Dáš to dole?! Na čo ti to je!? Asi takto nejako a ešte všelijako podobne, menšími či väčšími nátlakovými metódami sa snažím zbaviť 7-ročnú dcérenku – triesku na pohľadanie, s trčiacimi, zatiaľ ešte bledo-neopečenými rebierkami – vrchného dielu plaviek. Pozrie vždy na mňa s maximálnou nechuťou a pohŕdaním – ešte zas to, taký škandál!!!
Od tej osudnej noci všetci chodíme doma ako bez duše. Motáme sa, zúfame si, sem – tam si dáme Deli... no nič nám v tom obrovskom žiali nevie utíšiť boľavé prázdne miestečka – presnejšie sedem. Stále sa vracia otázka, ktorú si kladieme znova a znova: PREČO?!!!
Sú tomu asi dva mesiace – sedeli sme so sestrou u mamy na verande, „kávili“ a klebetili – klasická pohodička, keď dorazila z angličtiny s hodinovým meškaním, celá rozšafná, sestrina pubertálna dcéra.
Kamoška mi takúto zákernú otázku položila nedávno. Vraj má na túto tému napísať seminárku a nevie čo s tým. Na prvý pohľad ľahká práca, no čím viac sa nad ňou zamýšľam, tým väčší mám z toho guláš...
Volám sa Saška a mám 7 rokov. Moja mamina furt sedí za počítačom a voľačo píše... alebo číta a ja sa na ňom nemôžem hrať! Hovorí, že má dôležitú robotu, ale ja vidím, že sa niekedy smeje – a pri dôležitej robote sa predsa ľudia obyčajne nesmejú, tak vidím, že aj ona sa asi hrá a vyhovára sa na dôležitú robotu. A tatino povedal, že ona je blogérka. Neviem čo to je. Ale keď preto môže mať počítač pre seba, aj ja to chcem byť. Lebo aj tatino sa k nemu vtedy nehrabe, keď ona píše...lebo vykrikovala, že jej nedovolí robiť psychohygienu. Ja nerada robím hygienu, len keď mi moc smrdia nohy, alebo keď ma mamina natlačí nasilu do vane, to už radšej kúpem barbiny, alebo kocúra, ale ten pritom moc vreští a škriabe.
V niektorých rodinách sa stmeľujú vzájomné vzťahy rôznymi spoločnými vášňami – napríklad golfom, nadšením pre krížikovú výšivku, spoločné sledovanie realityšou, či východné náboženstvá. Naša pomerne (pomerne k celoslovenskému priemeru – pri každom „pomerne“ by sa malo uvádzať k čomu je to pomerné!) čerstvá rodinka holduje športu s pracovným názvom „Adrenalínové rána“. Tento šport si onedlho necháme patentovať a zriadime výcvikové stredisko, neskôr strediská a bude tak populárny, že vyššiespomenutý golf môže ísť ta-tááám, a my zarobíme ťažké prachy na školeniach o približných (presné neexistujú a nikdy existovať nebudú!) pravidlách hry, nenápadne utužujúcej krehké rodinné putá.
Sedím aj so Šindlerkou v dosť plnej závodnej jedálni (kockované obrusy, výdajné okienko a nezameniteľný pach). Pri vedľajšom stole sedí Versače s lákavým pomarančovým (?!) kompótom. Stoly sú dosť blízko natlačené pri sebe a pomarančový kompót taký lákavý... Versače sa skoro rozplakal... vytiahol peňaženku „Túto mám z Viedne! Stála 200 eur!“ pochváli sa, aby si vykompenzoval smútok za kompótom. My sa chichoceme ako kozy a potom sa s ním začneme vadiť „Houby z Viedne! Takých ja poznám - aj teba z videnia! Veď si z Nitry a chodíš nakupovať do Parndorfu, rovnako ako všetci ostatní!“
Býva tam už asi dobre dlho, dom je napoly rozpadnutý, taká tá dlhá veranda, čo sa tiahne od ulice až do záhrady mi pripomína lazy. Dojem umocňuje vedľajší prázdny pozemok, tak nádherne zabujnený trávou a planými jabloňami.Tu uprostred mesta! Keď som to videla prvý krát – až sa mi uveriť nechcelo. Prvý – a potom každý ďalší deň.
Bolo by načase vybrať si dovolenku... som sa rozhodla! Takto pevne rozhodnutá som to oznámila mužíkovi: „Bolo by načase vybrať si dovolenku!“ Mužík na to: „OK, zavoláme Ivicovi čo, a na kedy má voľné“. Ale ja (pevne rozhodnutá), som sa odvážila zavzdorovať: „Ale ja už nechcem ísť k Ivicovi!“
Onehdá pri rodinnej sešlosti ma sestra bonzla (už aj) krstnej, že píšem „do internetu" a teda, že by si ma mali obchádzať, lebo som schopná všeličoho a dokonca chvíľami aj všetkého – a teda aby som o rodine len to najlepšie a teda aby sa podľa toho v mojej prítomnosti všetci aj správali...
Moja sestra s rodinkou sa rozhodla spáchať dobrý čin a do svojho nového domu si zaobstarať psa z útulku. Hneď museli vyzerať veľmi neznalí (psích) pomerov a tým pádom ako ľahko zmanipulovateľné obete, pretože miestna dobrovoľníčka im ponúkla - priznajme si to na plnú hubu - takzvaný ležiak - a oni sa na ten lep chytili.
Zase raz jedna úchylná zábavka nás napadla takto v piatok poobede, keď nám bolo načim upratovať...
Sľúbila som recepis a sľuby sa spĺňajú. Ujasnime si to však hneď na začiatku a nazvime veci pravými menami - aby neskôr (po zistení PRAVDY) neboli nedorozumenia spôsobujúce hysterické sa klátenie ... v zúfalých kŕčoch ... na zemi... Takže pozor! Lahodná torta v skutočnosti nie je lahodná torta, ona síce lahodná je, ale jej pôvodný názov je úplne iný a pomenovanie „lahodná“ jej dali najmladší členovia rodiny, keď nevedeli ako sa volá. Prichádza neobvyklé odhalenie pointy hneď na začiatku - je to torta čokoládovoorechová.... uuuuf. Týmto sme sa zbavili čitateľov bažiacich po only lahodnej torte a môžeme ísť ďalej.
