Dva týždne pred nástupom do nemocnice, som prala, žehlila, upratovala, varila zásoby do mrazničky, dorábala pracovné povinnosti a vyhrievala sa na výslní všeobecnej pozornosti šírej rodiny a priateľov. Tvárila som sa skormútene a skromne – ako sa odo mňa očakávalo, no v kútiku svojej zvrátenej dušičky som sa tešila. Od detstva mám nemocnice rada. Najmä infúzie a návštevy čo nosia darčeky. Úplne najlepšie je, keď dostanete návštevu práve vtedy, keď vám tečie infúzia. To slabší jedinci (ako sú napríklad manželia) rýchlo naukladajú do nočného stolíka ovocie, džúsy, knižky a časopisy a s nemalým obdivom k toľkému hrdinstvu sa porúčajú. Alebo odpadnú. V druhom prípade vám za toto divadielko dá večer spriatelená sestrička o tabletku na spanie viac. Človek sa potrebuje pred operáciou vyspať a dve chrápajúce babky, ktoré neprehluší ani Air v slúchadlách vám krásne sníčky neprinesú.Neviem, či to bolo tou konskou dávkou sedatív, no isté je, že nasledujúci deň mi bolo v podstate od rána všetko jedno. Mierne ma znervóznil iba fakt, že som omylom prehltla náladovku ešte pred avizovaným klystírom a oplašená sestrička, ktorej sa nepozdával imidž mojej močovej rúry. Celá zmätená mi katéter trikrát omylom zaviedla do šušky. Tesne pred odvozom na sálu ma ešte dieťa telefonicky inštruovalo: „Mamina, dávaj dobrý pozor na tých doktorov, nech si pred tým, ako ťa začnú rezať nasadia tie chrániče na ústa!“„Prečo moja?“„No, lebo by im mohlo prísť zle, a keby nemali zakryté ústa, navracali by priamo na teba!“Posledné na čo si pamätám je moje spontánne zdesenie nad tým, v akej polohe ma budú operovať... Zobudila som sa vo veľkej svetlej miestnosti. Boli tri hodiny poobede. Viem to, lebo hodiny som mala priamo nad hlavou. V ruke hadička, bolesť vystrelujúca z rany a strašne pocitovo-smiešno-divný obväz. Poloha na chrbte predsa len nepohodlná. Celá oťapená som sa pokúsila otočiť nabok. Sestrička kričí: „Nebláznite, tetula! Veď sú tu aj muži!“ Ok, myslím si – nech sú kurnik, veď nerobím nič neprístojné! Ale ona preletí okolo mňa k panej po mojej ľavici. Tá bujaro vyhadzuje ohadičkovanými končatinami, vydáva neartikulované zvuky a spurne zo seba zhadzuje prikrývky, až zostáva úplne holá so spokojným zdrogovaným výrazom v tvári. Prudérna sestrička ju útrpne vzdychajúc prikrýva. Čo si asi tak nepamätám ja? O chvíľu ma prevezú na izbu, odkiaľ rozosielam esemesky s radostnou správou, že žijem. Vzápätí mi príde od jednej z kamarátok odpoveď - ona práve porodila. Sčasti od bolesti, sčasti od jedu sa rozplačem - vytrpeli sme si rovnako - približne rovnakú dobu nás to bude bolieť, rovnakú dobu budeme zavýjať, keď pôjdeme na záchod a rovnako dlho nebudeme môcť sexovať. S tým rozdielom, že ona má za sebou pôrod a v náručí rukolapný výsledok svojho utrpenia, ktoré sa zmierni, keď si malého červíčka pritúli. Ja si nič pritulovať nemôžem... a ak by som si aj, bolo by to prinajmenšom divné... Keď o týchto úvahách neskôr rozprávam svojej polovičke, dostane záchvat smiechu, ktorý sa pozvoľna pretransformuje do záchvatu astmatického. Mal by mi kúpiť aspoň šteňa.Zvyšok dňa a celú nasledujúcu noc prespím. Sem – tam zaregistrujem, že mi niekto pichne injekciu, alebo vypustí moč z katétru. Vstávať nepotrebujem. Donútia ma k tomu až ráno praktikantky, ktoré tvrdia, že čím dlhšie budem ležať, tým viac sa mi potom bude krútiť hlava. Hlava sa mi krúti dosť aj teraz. Poviem to tej čo ma drží ako handrovú bábku a vlečie so servilným úsmevom do kúpeľne. Vraj sa treba umyť. Tvrdohlavo opakujem, že je mi zle. Neverí, tak sa na dôkaz toho, že neklamem zeleno povraciam do umývadla. Fľochne na mňa zlým pohľadom, vraj to mám za to, že som sa dívala do zeme. Neskôr sa ukáže, že toto jednorazové vyvrátenie zvyšku anestetického plynu z dýchacích ciest ma uchránilo pred dusivým kašľom, ktorým trpí (s rukou kŕčovito pritlačenou na ranu) 90% pooperačných stavov. Som na seba nepokryte hrdá a každému sa svojím blahodarným vracaním chvastám...
