Lidé jsou různí, povětšině hovada

„U Ivicu sme boli minulý rok, aj rok predtým... aj pred troma rokmi!“ odúvam gambičku čoraz viac a tlačím slzu do očí, lebo viem, čo bude nasledovať.„A kam by si chcelo ísť, bubátko?“ naoko starostlivo a ústretovo (náhodnému pozorovateľovi by to prišlo ako skutočné!) sa pýta chlap, s ktorým žijem a preto viem v pozadí odhaliť ostražitý tón.„Nooo, napríklad na Krétu... alebo na Sicíliu... alebo... alebo... to je jedno! (Chytá ma vzdor! Nie náhodne si vyberám práve ostrovy!) Chorvátska už mám plné zuby!“„Ale anjelik, Kréta aj Sicília sú trošku ďaleko“ namieta už netrpezlivo a nervózne, lebo vie, že je zle a tiež vie, ako to bude ďalej pokračovať (tiež vie po tých rokoch odhadnúť, kedy sa dostávam do ráže).„Houby ďaleko! Sadneš do lietadla a za pár hodín si tam!“ odpálim „rozbušku“ v tejto zákopovej vojne. „Jasné – lietadlo! Čo som samovrah?!“ A sme doma! A to som ho od katastrofických filmov s touto tématikou držala fakt ďaleko. Dokonca som uvažovala, že zoženiem nejaký starší kokpit, v ktorom to budeme skúšať predýchavať... Hmmm... takže od minulého, rovnako zúrivého rozhovoru sa nič nezmenilo. „Nie samovrah! Ty si úchylák! Milióny ľudí dennodenne lieta sem a tam, a ty si myslíš, že akurát na teba čakajú v tých aerolíniách – aby sa zrútili a dostali do správ presne vtedy, keď sa vezie Pán Dôležitý! Ty si teda o sebe myslíš!“ „A ty si o sebe nemyslíš?! Kontrolovať každý večer, či je niekto pod posteľou? Skade berieš tú istotu, že si vôbec pre nejaké strašidlá zaujímavá?“ Rana pod pás. Chvíľu ho s prižmúrenými očami nenávistne pozorujem. Takže toto ide na mňa vyťahovať? No a čo? Čo je na tom, že sa každý večer so železnou pravideľnosťou pozriem za dvere, pod posteľ a do skrine – som proste len opatrná. Keď sa na neho v záchvate (uznávam, že niekedy trošku iracionálne prehnaného) panického strachu v noci nacapím, tak neprotestuje. Ale toto ti len tak nedarujem, si myslíš, že už si na koni? „Ty si normálny magor:“ Sucho skonštatujem a predstieram nezáujem o ďalšiu konverzáciu. V podstate tým len maskujem momentálny nedostatok „logických“ argumentov. „To určite!“ začne pobehovať po obývačke, ako ten dilino z filmu Marečku podejte mi pero. S uspokojením kútikom oka sledujem, žeho ide rozdrapiť od jedu. „A koho všetci na chate volali Monk? Veď ty máš normálne tiky, keď je koberec posunutý! Ešteže tam bola tá domáca slivovica, ktorá to aspoň chvíľami eliminovala. Ináč by si nás stále organizovala!“„Ja som Monk?! A čo si potom ty?“ to som teda nečakala, zákerák hnusný. „Veď ja som svätica! Druhá by ťa do zadku nakopala za to, čo vymýšľaš s jedením! Nič normálne nežereš! Kečup nežereš, tatarskú nežereš, kapustu, rajčiny, horčicu... mám pokračovať?!“„Ježiši, veď kto by to aj žral, také gebuziny! Radšej sa poďme baviť o tom, ako sa vždy musíš odkrútiť...“ Noo, to je teda fakt. Odkrútiť sa musím. Keď sa mi pri nejakej činnosti náhodou podarí nedopatrením sa otočiť o 360 stupňov, musím sa odkrútiť. Hádam potom nebudem chodiť celý deň zakrútená, to dá rozum... a ešte nič nemôže byť 4x! Buď trikrát, alebo päť. Štvorka je nebezpečná... a olivu treba prehryznúť vždy na dve časti... a v pondelok nemôžem mať sivé ponožky. To rozhodne. V pondelok?! Sivé?! Čo som blázon?!A takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Skrátka zase raz jedna debata, ktorou sme sa nedostali nikam. Ani do lietadla, ani k bližšie k tatárskej omáčke. Len sme si povyhadzovali na oči, čo dávno vieme, niekedy nám to na tom druhom riadne lezie na nervy a niekedy nám to lezie na nervy aj na sebe samom (čo by to bolo ušetreného času neliezť stále pod posteľ).Jediné čo ma na tom všetkom utešuje je, že nie sme sami takí úchyláci na tomto svete. Žeee, zlatúšikovia.