Neviem čo mám robiť, alebo vyberanie použiteľných vianočných zvykov

Autor: Zuzana Karasová | 11.12.2006 o 11:46 | Karma článku: 10,54 | Prečítané:  2702x

Prvý krát bude celé vianočné mecheche na mne. Varenie mi nevadí - to zmáknem ľavou zadnou. Ale čo ma fakt desí sú - ako by som to nazvala - tie „vianočné prúpovídky a zvyky“, ktorými sa u nás doma vždy začína slávnostná večera, a vďaka ktorým to má všetko ten správne ujetý gríf. Viem si predstaviť, že sa všetci traja - vykúpaní, vyvoňaní a sviatočne vyobliekaní posadíme k slávnostne prestretému stolu - ale čo ďalej, keď nebude poruke babka?!

U nás doma to vyzeralo tak, že sme si všetci posadali, babka sa postavila za zatvorené obývačkové dvere s misou ovocia, orechov, oblátok a medu v rukách a kričala: „Otvorte!“ A dedo s ironickým úškrnom: „Čo nesete?“ A ona znovu? „Otvorte!!“ Dedo: „Čo nesete?“ A do tretice: “OTVORTE!“ V tejto chvíli sa dedo rehnil neskrývane a požmurkával po nás, lebo vedel, že sa očakáva jeho záverečný vstup, na ktorom to celé stojí a padá a babka až po ňom môže vojsť - tak si dával načas ..... ...... :))) ........ ...........„Čo nesete?“ Babka - mierne vytočená, že musela tak dlho čakať, vchádza na scénu a rapká: „...božé požehnání.....osvícení....“ (ostatné si nepamätám, ale je to dosť dlhé). Tento scenár sa opakuje rok čo rok. Niekedy to dedo ozvláštni buričským gestom - ako napríklad, že nesedí pri stole, ale počas hovorenia svojich replík prikladá do krbu, lebo vie, že aj to babku vytáča. Zvyk je totiž taký, že nikto nesmie vstať od stola, kým sa neskončí celá večera - inak sa stane nešťastí. Raz dokonca musela „Čo nesete?“ vykrikovať sestra, lebo dedo sa v nestráženej chvíli tak stihol hodiť do sviatočnej nálady, že stratil pojem o čase a odmietal si sadnúť k štedrovečernému stolu, lebo že „šak som jedou pred chvílov ..... a prečo ma nútite...... a já nestem......... a do materi just nebudem........a koňóv zub !“ Týmito slovami (logicky) uvoľnil morálku a vzápätí odmietli jesť vianočnú šošovicu a kapra aj obe pangharčatá - moje aj sestrine. Toto úvodné antré sme s mužíkom preberali a zhodli sme sa, že do našej rodiny ho pretransformovávať nebudeme (aj keď musím uznať, že v kútiku duše mi za ním bude ľúto). Presné dôvody nie sú, ale padali slová ako - uletené, blbé, aký zmysel atď. Ďalej vždy babka pokračovala slávnostným tónom a slovami: „Moje milé štyri kúty, nemám vás čím obdariť, len týmito orechami... (zase sa ďalej nepamätám - divné - počula som to 29x!)“.... a v zlomku sekundy nevídane obrovskou silou mrštne sa otáčajúc šmarila do každého kúta jeden orech. Jeden rok rozbila dvierka na pondusákoch, raz aktivovala pascu na myši, niekoľko krát obila omietku zo steny a bežne ich rôzne deti s nadšením a okamžite aportovali. Tento zvyk mi pripadá celkom milý - akože - vážime si svoj príbytok, tak ho za to, že nás celý rok prichyľuje - odmeníme. Prečo práve orechami (asi že tak skoro nepodliehajú skaze?) a prečo tak drsne sa ma nepýtajte. Nasleduje opatlávanie medom. Babka si omáča prsty v sedemdecovom pohári medu a makeup - nemakeup, vlasy - nevlasy (dedo s holým čelom má výhodu) nakreslí každému (áno aj zúrivo sa brániacim deťom) na čelo krížik... čo v súvislosti s nasledovným „Aby ťa chlapci ľúbili“ vyznie možno trošku nelogicky, ale - nech je tak. Mierne vyjaveným štýlom tento vinšík prijímali zo začiatku len jej zaťkovia (dedo si zvykol, už aj oni). Stále totiž pozabúda na fakt, že už nemá pri stole len nás - tri baby. Teraz je na rade modlidba. Babka pekne nahlas a ostatní - hundrúc si popod nos, v závislosti od fyzickej a mentálnej vyspelosti robiac pritom rôzne grimasy a úškľabky. No a potom sa už len obligátne rozkrajujú jablká - že kto bude aký zdravý, rozbíjajú sa zostávajúce orechy - ak je po ruke sekera, a morbídne sa sleduje knôt sviečky - že kto tohto roku zomrie (obyčajne to odnesie fikus, stromček alebo krb). Po večeri sme vždy deti zatlačili do kuchyne a fyzicky zdatnejší členovia rodiny (so slabším mechúrom) zvlákali z rôznych úkrytov veľkou rýchlosťou darčeky. A potom sa už len trhalo, šklbalo, híkalo, ďakovalo, niektorí členovia rodiny sa sklamane hádzali o zem, iní od jedu sácali do stromčeka a pokúšali sa ho stiahnuť na seba a nám ostatným to bolo jedno, lebo sme popíjali brutálne silný vaječný likér a spokojne sa uškŕňali. Tak ja neviem, čo si vyberiem? Tento rok to bude prvý krát len na nás dvoch - vytvoriť pangharčaťu takúto úžasnú atmosféru. Strašne sa na to teším, ale rovnako sa aj bojím, lebo fakt netuším ako a či sa nám to podarí a ako to dopadne. Len dúfam, že sa možno časom zocvičíme aspoň natoľko, aby to nebolo len suché „Dobrú chuť“. PS - v diskusii príjmam odporúčania, prípadne konkrétne tipy na nejaké zábavné úvody do vianočnej večere. ;)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

VšZP pri tendri lieku na rakovinu porušila zákon. Postup jej schválil Drucker

Poisťovňa protizákonne znížila cenu zákazky na liek imbruvica, aby sa vyhla súťaži s prísnejšími pravidlami, zistili kontrolóri.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?


Už ste čítali?