Aj tak ťa ľúbim ako celý stôl...

Začalo to ako obvykle – večerným poľahom na gauči a rečami (mojimi) o tom, ako isto – iste viem, že ma v kútiku duše nenávidíš. Síce nie, počkať – ešte predtým bola debata o tom, ako sme sa prežrali tej cesnačky a domácej „číny“ a zapili to všetko džbánom mojita, ktoré sme si spravili napodiv nie z dôvodu jeho „v poslednej dobe coolovosti“, ale z pragmatickej potreby použiť čerstvo pred domom vyšklbanú mätu ešte pred tým, ako na baliacom papieri uschne. Tak sme si hoveli na gauči, fučali, a vzdychali. S plnými bruchami a konštatovaním skutočnosti, že nemáme mieru, že by sme vôbec nemali variť a už vôbec nie spolu – aj keď nás to tak baví... až sme sa plynulou gradáciou dostali k tomu, že sme sa vôbec nemali brať. „Ja aj tak viem, že ma v kútiku duše nenávidíš.“ Moja obľúbená veta – pretože po nej nasleduje vždy (v závislosti od... hmm...žeby počasia?) buď „plodná“ debata, alebo horlivé presviedčanie o nehynúcej láske.„Ako veľký kútik máš na mysli? Je to podľa teba kútik, alebo skôr kút?“ skúša ma s pohárom v ruke a s kúskom limetky trčiacej z ľavého kútika úst s neskutočnou grimasou.„Hmm – ako kedy, ja to proste tak cítim. Po tých rokoch...“ tvárim sa „rezignovane“ „No dobre – tak ak je moja duša tento stôl, tak ťa nenávidím ako tento tanier.“ S úškľabkom priznáva, vyťahujúc si spomedzi zubov stonky mäty.„To je dosť. A ešte na to že je tmavomodrý... keby bol aspoň bledý...“ skúšam.„Nie! Je tmavomodrý! Tak to mám byť, ak má zobrazovať nenávisť.“ Uťahuje si zo mňa. „Ale potom je tu ešte veľká bledomodrá plocha, a plno farebných...“ Usmievam sa. Mám rada takéto reči. V podstate o ničom.... a tak odnesiem „nenávisť“ do dresu – nech si počká na umytie, a na „dušu“ si pohodlne vyložím nohy...„To je dobre, že je tam tak veľa farieb... nie je to jednoliata sivá...“