24 hodín s umelo – hmotovými nechtami

Matne si spomínam (preháááááňam - príbeh si to vyžaduje, až taká sťatá som nebola :), že som predniesla niečo v zmysle „Hádam nezomriem bez toho, aby som nikdy nemala nalepené nechty!“ JA - čo v podstate úspešne odolávam rôznym kozmetickým nástrahám a vlasy som si prvý krát zafarbila až v 26 rokoch! Ale keďže som duša obetavá a "novotám" otvorená (rozumej - smelo a ochotne sa nechám nahovoriť na každú hovadinu), a k tomu všetkému sa ešte neter rozhodla, že bude "lepička nechtov" - no veď nespravte jej radosť, chúďatku „Lep! Kristínka, koľko sa do mňa... ehm.. na mňa... zmestí“ A tak milá Kristínka začala - aj ma skrvavila, šibrinkovala mi po prstoch (veru, po celých prstoch!) všelijakými pilníčkami - tam obrúsila, hentam zošmirgľovala, nejakou vodičkou opatlala, zase pošibrinkovala... a ja som poslušne sedela, držala a práve voľnou rukou popíjala zoborské vínečko... Ráno som sa zobudila na také divné „pnutie“ vychádzajúce z končekov prstov. Reku, že som si ich priľahla, či čo... Nadrapím sa v posteli, ponaťahujem a idem si oči „pobrhliť“ - a tu nechtiská ako hrom. Hups! Nejako to nejde. Brušká prstov mám úplne mimo - skoro som si - sama sebe - oči vyškriabala... nebbbbezpečné toto bude... natiahnuc však dlane pred seba a "odborným" okom vzhliadnuc k elegantným dlhým štíhlym prstom, zakončeným bezchybnou "francúzskou" manikúrou, som si povedala "Zuza vydrž!" Vydržala si už horšie veci - fazuľu v nose... lentilky v uchu... pôrod... ešte voľačo v nose (tuším korálky to boli) - no proste, veď s týmito nechtiskami žijú tisíce žien - dokonca dobrovoľne! Proste to zober ako výzvu a dokáž si.... že to dokážeš!Prvý vážnejší problém nastal, keď som si mala zapnúť horko - ťažko natiahnuté rifle. Pretože, to nie je len tak! Každá činnosť nadobudne nové, nevídané rozmery - úplne bez nadsázky som si pripadala ako Nožnicovoruký Edward (aj s tým začudovaným pohľadom, ktorým som si chvíľami prezerala vlastné, vejárikovito sa pohybujúce „prsty“). Nasledovalo hlasné zvolanie: „FUUUŇOOOOO“ - túto zaliečavú infantilnú prezývku z čias prvotno-romantickej zaľúbenosti už používam len v čase najväčšej núdze - a taký práve nastal. A tak pripomínam: „Vieš čo si sľúbil ... v dobrom aj v zlom... a ja ten svinský gombík fakt sama nezapnem...“ Naozaj obdivujem ženy, ktoré sú schopné samostatného života s takými nechtami! Priznávam bez mučenia, že keď som nemala chlapa (Fuňa :) po ruke a zazvonil mi telefón (taká banálna situácia) spanikárila som! Tá absolútna bezmocnosť ma na moment doslova ochromila - držím ten telefón v ruke - on zvoní - vidím, kto mi volá - a ja sa snažím stiskom príslušného (napotvoru mrňavého) gombíku hovor prijať - ale to sa proste nedáááá!! Sú tam tie nechty!! Ešteže som žena akčná a pohotová s brilantnými a hlavne rýchlymi nápadmi (volajte ma McGyver) a mám poruke malú lyžičku/pero/kolík na prádlo - proste nástroje vhodné (na rozdiel od mojich prstov) na stláčanie. Som síce za každú srandu - ale „odtál - potál“! A tak milé nechty nemali dlhé trvanie. Poslednou kvapkou, resp. klincom do ich truhly (smetiaku) bol nepochybne fakt, že vôbec chodím do práce. Pretože s takýmito sexi pazúrikmi sa objektívne pracovať nedá. Túto „pravdu“ som pochopila, keď som nebola schopná na klávesnici počítača napísať jedno súvislé slovo, a ešte viac som to pochopila, keď sa mi jeden z pazúrov zasekol do faxu a hodinu na to (po nevyberaných slovách, násilnom oddrapení a celom spotenom chrbátiku) som si k dodatku č. 2 k zmluve o dielo č. 09-2004 pricvikla zošívačkou ľavý palec... Ponaučenie:Baby - nerobte to - vážne - je to nebezpečné!!! A keď už - tak len pekne sedkajte, nič nerobte a tvárte sa reprezentatívne. ;o)