Relatívne mladý človek s pretlakom písmeniek v hlave.Riadim sa základným psím pravidlom (podľa Haliny Pawlowskej): "Když na něco civíš dostatečně dlouho, dostaneš to!"...tak teda civím... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Predstavme si katastrofickú (ako - pre koho, všakže) situaciooon - ide človek po ulici a nájde, len tak, pohodený, nikým iným nepovšimnutý (!), úplne opustený, samučičký sám - mobilný telefón, inak tiež nazývaný neodmyslitelný komunikačný prostriedok dnešných čias.
Do očí bijúca, napriek tomu neskoro zbadaná a zároveň absurdne opomenutá absencia síce malinkého, zato dooosť dôležitého (pre ženy určite a pre mužov niekedy ešte viac) červeného krížika na ČSOB-sáckom kalendáriku v mesiaci marec...
Taaak, už aj u nás sa začína zjarievať. A to bohužiaľ neveští voľnerastúcej flóre nič dobrého. Hlavne keď má náš dedo „své dny“. Skrátka pokuta - nepokuta, je jar a šklbať sa musí!
Je piatok poobede, ideme autom zo školy, som neskonale unavená z celého týždňa, klasické a typickopiatkové zmätky na cestách mi skúšajú nervy (už aby sme boli doma), flegmaticky dávam prednosť striebornej fabii - rovnakej ako máme my. „Mamiiii, predbehni to auto čo je rovnaké ako naše, možno sme to my, pozrieme sa či tam sedíme...“ ozve sa zrazu zozadu a keď sa obzriem, škerí sa na mňa bezprednozubá papuľka.
Si predstav situáciu - prídu mimozemšťania a unesú ti ma. Namiesto mňa ti narafičia zamaskovanú beštiu, ktorej jediná úloha bude oblázniť ťa, že to, čo vidíš som ja. Skús premôcť prvotné bujaré nadšenie z toho, že ti aspoň chvíľu nebudem píliť uši aby si si po sebe odložil tú plechovku od piva a porozmýšľať, ako by si vedel, čo by ťa uistilo v tušení, že to ozaj nie som ja?
Mala som obednú prestávku, tušila čerstvú, ešte teplú, nabehnuvšiu výplatu na účte a pretlak „intelektuálnosti“ v chrípkou omútenej hlave...
My sa doma strašne radi hráme. Ono je to myslím celkom pochopiteľné, vzhľadom na to, že v zamestnaní sa musíme tváriť patrične dôležito - treba sa nejako odventilovať. Viem určite, že čím „dôležitejšie“ postavenie - tým má človek doma, za zatvorenými dverami väčšiu potrebu zhodiť to zo seba - taká psychohygiena. Napríklad taký zamestnanec Ministerstva financií - príde domov, pustí si na plné pecky Tornado Lue a na prvého človeka ktorý sa poblíž ochométne spraví spoza rohu budliky-budliky... Máme radi rôzne hry - spoločenské, kde zahŕňame aj našich dóchodcov, rodinné - čiže ja, môj chlap a naše mláďa a aj také, nó... také len vo dvojici...
Aby sme boli v obraze - žijem už pomaly 8 rokov aj s mužíkom a dcérkou vo veľkom dome spolu s mojimi rodičmi. My na poschodí a oni dolu. Generačné rozdiely sa pomaly obrusujú a nachádzame stále schodnejšie cestičky vo vzájomnom spolužití. Už nám dedo v rámci šetrenia pravidelne nezastavuje prívod vody do WC nádržky a babka nám už nevráža bez zaklopania do spálne. My už nerobíme vždy v piatok večer také hlučné žúry, že im padajú triesky z dreveného obloženia na hlavu a malá im už nekradne porcelánové vázičky do barbidomu a nevyhadzuje dedovi na oči, že keby si prestal stále holiť to čelo až do pol hlavy, bol by z neho celkom normálny chlap. Oni nás volajú „zasrani“ a my ich „dóóóchodci“.
Drahá sestra! Tvoje krstňa práve prepadlo moci peňazí a začalo svojimi nanútenými službami terorizovať našu široko rozvetvenú (a bohužiaľ nie veľmi solventnú) rodinu. Nechcem nikoho obviňovať... ale môžu za to rodičia tvojho švagríka, resp. ba priam za to môže svokra.
Drahá sestra! Ako sa mávate? Cez víkend malo Tvoje (vďakabohu zatiaľ jediné) krstňa oslavu - neuveriteľných 7 rokov (starneme priateľu!) a bolo to o život...
Bol Ježiško, môj zákonitý si uzmyslel, že ho nič nepoteší viac ako akvárium. Ostatne, žobronil už dobré dva roky a tak ma to buď prestalo baviť, alebo som mala slabú chvíľku, alebo momentálne zatmenie modzgu... sama neviem, no ja som mu to akvárko kúpila!
