Zhruba týždeň pred odchodom sme mali „inštruktážne“ rodičovské združenie. Učiteľke som popísala zdravotný stav svojej dcéry, možné komplikácie a znovu som sa pýtala, či bude malej dávať lieky a dohliadne na ňu. „Ale samozrejme, nemajte strach“ odpovedala mi, „ja som tiež alergička, ja to poznám.“ Po tomto ubezpečení zo mňa nedôvera začala pomaly opadávať. Veď bude v rukách človeka, ktorý tomu rozumie, pozná diagnózu doslova na vlastnej koži. V deň odchodu som, ako sme sa dohodli, nalepila na všetky lieky (antihistaminikum v tabletách, sprej do nosa, kvapky do očí, inhalačný sprej proti astme, a na spiatočnú cestu kinedryl) popis s menom a presným dávkovaním, tiež som dávkovanie rozpísala na zvláštny papier, všetko vložila do samostatného balíčka, znovu s menom a takto odovzdala pani učiteľke. Pri naštartovanom autobuse ma uistila, že všetko bude v poriadku, so záujmom si pozrela lieky i rozpis a vraj keby sa jej čokoľvek nezdalo, hneď bude telefonovať. Spokojná som dcérke zakývala a tešila sa, že pobyt na čistom horskom vzduchu bude mať na ňu určite dobrý vplyv. Pani učiteľke som telefonovala každý druhý deň. Vždy mi zreferovala, že dieťa je v poriadku, lieky užíva ako má, neplače, naje sa a až na oškretú bradu je v maximálnom klídku (čomu sa po neskoršom zistení vôbec nečudujem).Nadišiel deň šťastlivého návratu. Dieťa síce trošku pochudnuté (pochopiteľne – domáca strava je domáca strava), ale inak ok. Rozpráva zážitky, rozdáva darčeky, ukazuje kresbičky... Večer jej vybaľujem kufor, napĺňam práčku, ukladám kozmetiku na miesto, lieky na miesto... Odrazu sa dívam na tie lieky. Niečo mi nesedí. Začínam rátať. Dni, dávkovanie, počet zostávajúcich tabletiek... a výsluch.Aby som to nenaťahovala. Pani učiteľka po príchode na miesto dieťaťu odovzdala CELÝ BALÍČEK s liekmi, ktorý malo CELÝ ČAS pobytu pri sebe. Ráno a večer mu oznámila, aby „si dalo lieky“, dala mu len kvapky do očí a odišla... Šmytec.Dieťa si týždeň dávalo dvojnásobnú dávku antihistaminík a tri dni si dávkovalo kinedryl.... A ja sa teraz už tretí deň zamýšľam a nie a nie to celé pochopiť. AKO by to celé dopadlo, keby brala lieky, pri ktorých i krátkodobé zdvojnásobenie dávky má katastrofálne následky. ČO by sa stalo, keby malej „ruplo v bedni“ a zjedla viac (oveľa) prípadne žiadne lieky. AKO to dieťa muselo fungovať tri dni nadopované utlmovákmi – taká horská túra preň bola iste lahôdka. NAČO som rozpisovala dávkovanie, písala meno na krabičky, načo som si to komplikovala, keď som jej mohla lieky zabaliť rovno do kufra. ČO by sa stalo, keby si medzi sebou tie deti začali lieky vymieňať... ja viem, bizarná predstava, ale veď sú to len 8-ročné deti!A tak tu teraz sedím a fakt neviem, ja tomu celému nerozumiem... len hmlisto tuším, že tu proste niečo nesedí... Nikoho nechcem obviňovať z nedbanlivosti, tobôž, keď si zoberie na plecia 24 hodinovú starostlivosť o húf cudzích detí...veď to musí byť strašný stres... skrátka len sa mi stále nechce veriť... nemôžem si pomôcť, dokonca uvažujem, či nie som hysterka... no potom sa na povrch tlačia myšlienky o kompetentnosti, zodpovednosti, ľahkovážnosti a takých obyčajných pocitoch viny, ktoré mám teraz paradoxne ja... čo vám budem hovoriť, zviera mi dušičku pri pomyslení „ČO KEBY...“
