reklama

O mojich dôchodcoch, alebo Smutná cesta na sever

Aby sme boli v obraze - žijem už pomaly 8 rokov aj s mužíkom a dcérkou vo veľkom dome spolu s mojimi rodičmi. My na poschodí a oni dolu. Generačné rozdiely sa pomaly obrusujú a nachádzame stále schodnejšie cestičky vo vzájomnom spolužití. Už nám dedo v rámci šetrenia pravidelne nezastavuje prívod vody do WC nádržky a babka nám už nevráža bez zaklopania do spálne. My už nerobíme vždy v piatok večer také hlučné žúry, že im padajú triesky z dreveného obloženia na hlavu a malá im už nekradne porcelánové vázičky do barbidomu a nevyhadzuje dedovi na oči, že keby si prestal stále holiť to čelo až do pol hlavy, bol by z neho celkom normálny chlap. Oni nás volajú „zasrani“ a my ich „dóóóchodci“.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

V nedeľu ráno prišla zo Žiliny smutná správa - babke zomrel jediný brat. Každý z nich sa s tým vyrovnával svojím spôsobom - babka kvílivým plačom a dedo borovičkou. Zostalo na nás so sestrou zorganizovať celé nitrianske osadenstvo na stredajší výjazd do Žiliny. Babka bola už teraz v dosť zlom psychickom stave, tak ma napadlo, že jej narafičíme v deň pohrebu Lexaurin, aby to chúďa ako-tak prežila. „A nezačne sa z toho na pohrebe chichúňať?“ - kontrolná otázka, hmmm dúfam že nie.Tak a je streda ráno, pred pol hodinkou babka dobrovoľne prehltla malú ružovú tabletku a už ju (inak regulérnu hysterku) neserie, že po nočnom 15 stupňovom mraze nemôžeme naštartovať a dedo je tiež utlmený až-až (podotýkam že je 7.00 ráno). Po slabej polhodinke a silných slovách na adresu automobilových bateriek vyrážame. "Chuďák Jožinko, tak už je tam... a to ani nebou dlho v špitáli... čo sa mu to porobilo...též išou peši do nemocnice, jako já keď som ťa išla rodiť. Bolo mi smíšné volať sanitku na taký kúsek a tam pri pivovare mi odtíkla voda... ale to ty za to móžeš dedo! Predtým si ma vízov na tej motorke a tak si ma ponatrásau...“ Dedo: „Nó, a pamatáš? Tedy bola na pórodnici aj tá cigánka...noooo...jak hu volajú...muž došou za ňou - Gabino.“ Babka: „Čo vypráváš ten malý bov Gabino, šak to bov Janinkin spolužák... či tvoj Zuzanka?“ „Ja som nemala spolužiaka Gabina.“ „Tak Janinkin! Alebo Dankin?...Ale ten malý nebov Gabino, len velký...“ Hmmm a nebola to nakoniec tá cigánka Gabino? „Jáááj Zuzanka moja s tebou sme si užili trápeňá, furt si bola v nemocnici, šak já som hovorila tej dochtorke, dajte jej voláké lieky nech pribere troška, na liečenie hu pošlite ale dochtorka mi hovorí - mladá pani - tedy som ešte bola mladá - šak vám raz bude nadávať, nehajte tak, normálna žena z nej naraste. A tak aj je - normálna žena je z teba." “Manžel od volantu: „Nó, normálna nebola nikdy... „ schytá pohlavok a pokračujeme...V diaľke sa vynára Beckov a dedovi viac netreba "Pochodeeeeev som Trenčín Beckooooov nevidev som takých ceeeeeckooooou... čó mati, pamatáš, keď sme boli v Trenčíne na stužkovú - keréj sme to boli Dane? Čoby Jane! - a spali sme v tom hoteli...chichichi...čó?" Ešteže ho babka zarazí v rozlete, niektoré detaily ozaj nepotrebujem poznať.No dedo má slinu: "Ale bov ten Omar chuj, na takej skale kopať stuňňu, kvóli jennej šušure...čó, mati... jak to bolo...? Keby som sa spamatau...eee...keby som si to pamatau..." v týchto chvíľach si ja už prevádzam na tvári akupresúrne cvičenia na elimináciu mimických vrások nech aspoň nejako "zmysluplne" trávim čas a opakujem si naučenú mantru "Vydrž Zuza, vydrž..."Sme asi pol hodinku jazdy od Žiliny, dedo si troška zdriemol, aj babka vyzerá byť v pohode..."MATI!..." - zvreskne dedo z ničoho-nič, až nás všetkých mykne "...šak aj my sme zažili tú cunami, pamatáš? Tedy v Bulharsku, kerá to bola s nami Dana, či Jana? (ty si to nebola - teba sme tedy ešte ani neplánuvali) Síce taká malá cunami to bola - len taká metrová, ale došla, šlahla ťa o dno...cheche...čó, mati?...a já som ťa ťahau za príčesek...checheche!" "Už prestaň tárať starý somár" - preberie sa babka z letargie pri spomenutí príčesku "Kedy som já nosila príčesek!?"V družnej hádke o príčesok vchádzame do mesta, už len pár metrov... už vidím bránu cintorínu, aj uplakanú rodinu...cesta je za nami a pohreb sa môže začať... A ja si uvedomujem, že po takýchto "nahustených" chvíľach ako boli posledné dve hodinky strávené v aute, sa mi raz bude cnieť…napriek tomu, že mi chvíľami kvalitne liezli na nervy...čo dodať a nebyť patetická? Asi to ani nejde, takže: „Mám vás rada, dóóóchodci moji... a raz mi budete strašne chýbať!"

Zuzana Karasová

Zuzana Karasová

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Relatívne mladý človek s pretlakom písmeniek v hlave.Riadim sa základným psím pravidlom (podľa Haliny Pawlowskej): "Když na něco civíš dostatečně dlouho, dostaneš to!"...tak teda civím... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu