V nedeľu do rána sa mi snívali dva sny. V oboch šlo o to, že bolo málo vody. Raz v rieke a raz v mori – ako som doň vstupovala, voda predo mnou navidomoči ustupovala. Keď som sa zobudila, oba sny som si presne pamätala – aj rozpačitý pocit z nich. S vodou v snoch je to vždy ošemetné, to viem od babky. Buď musí byť čistá – a vtedy je všetko „v richtiku“ (ale keď je v richtiku, načo sa sníva?). Alebo je špinavá a vtedy je zle. Tej mojej bolo málo. Čo to znamená?
Hľadala som na nete. O množstve nič – zase len hygienická zložka je spomínaná.
Neskôr pozeráme s mužíkom dokumentárny film o tsunami. Na obrazovke vidím presne to, čo sa mi snívalo. Tesne predtým ako pobrežie zaleje prívalová vlna, more navidomoči ustupuje.
Tak teraz rozmýšľam, ktorým smerom utekať...
Sme kľudné, rozvážne, zodpovedné a ohľaduplné. Niekedy, keď je toho už priveľa a muž začína popri svojej neskonale šikovnej a praktickej žene, celý rozpačitý z nastolenej situácie, strácať jeho chlapské ego, zmobilizujeme všetok dôvtip, akého sme schopné, a na podklade žičlivosti nám vlastnej, spravíme sem-tam nejakú milú hlúposť, ktorú on potom dáva k dobru v práci a na rôznych oslavách, sťaby dôkaz o tom, aké sú ženy v aute nemožné. pokračovanie článku
Pri vizite si ma obzrie zo desať doktorov, sestry, praktikantky a nejaké náhodne okoloidúce návštevy. Potenciálnu potupnosť situácie, v ktorej sa nachádzam vyvažuje fakt, že moja diagnóza vzbudzuje v spojitosti s mojím vekom u všetkých posvätnú úctu. Uznanlivo pokyvujú hlavami, no čokoľvek konkrétne sa vyjaviť zdráhajú. Neskôr sa znovu žalujem manželovi. Ten sa už len kŕčovito (opatrne) zasmeje, vraj či ma mali potľapkať, a povedať – „Hmm! Pekné!“ pokračovanie článku
Hospitalizovaná som bola v druhej polovici apríla, nie dlho po úvodnej krátkej návšteve špecialistu, ktorý skonštatoval, že bez operácie sa mi nezaručuje za plnohodnotnú kvalitu zbytku života, najmä keď mám so svojím telom ešte plány také, aké mám. Úprimne ma vydesil. Preto som prišla domov a svoje úprimné zdesenie predelegovala na mužíka, čo ma, ako vždy, ukľudnilo. pokračovanie článku
Pozná to vari každá vydatá žena, pretože – povedzme si úprimne – sme na tom všetky dosť podobne. Tie chvíle, keď myslíte na to, že „ak by mi v tomto momente niekto podstrčil rozvodové papiere, bez váhania ich podpíšem!“ U niektorej tento stav pretrváva deň – dva, no niektoré sa nad možnosťou rozvodu zamýšľajú dlhé mesiace. Tak prečo to nespravia? Pretože „v podstate“ nemajú dôvod. pokračovanie článku
Bol večer uprostred normálneho pracovného týždňa a sedeli sme v mojej kuchyni. Zmija – najlepšia kamarátka, môj chlap a ja. Sedeli sme tam a chlastali višňovicu. Ja preto, lebo na mňa padal celý svet a ja som sa pred ním zúfalo skŕčala a plazila skoro až pod čiernu zem, a oni dvaja preto, že so mnou súcitili a snažili sa ma ubrániť. Dvaja mne najbližší ľudia. Hovorili veľmi správne slová, zlievali ich do rozumných viet a racionálnych dôvodov. Potom Zmija povedala: „Ukáž?“ Tak som si k nej prisadla bližšie, ona mi položila dlaň na ľavý prsník, a môj muž sa na nás potichu díval...
„Vo všetkom čím prechádzam
je až príliš veľa sentimentu
zhováram sa s ozvenou
len ju môžem v dave stretnúť“
Neskôr sme už nemali čo piť, tak Zmija zavolala svojmu chlapovi, nech si po ňu príde. Tak prišiel a vrhol sa na dolky. Povedala som mu: „Anciáša tvojho, dve hodiny som stála pri sporáku a ty ich za dve minúty zožerieš!“ A on mi starosvetsky pobozkal ruku a povedal: „Tak ti za to ponúknem novú robotu, chceš?“
A ja som veľmi chcela, lebo to bolo jedno z riešení, ale všetko je tak strašne zložité. Dôležité sú iné veci. Alebo lepšie povedané - iní ľudia a preto -ja nemám čas...
„Raz mi niekto povedal
nechaj veci plynúť
všetko čo sa večné zdá
prejde za pár minúť“
Na druhý deň sme zvádzali boj o holý život. So Žofiou. Strašne sa bála a my sme jej nadarmo hovorili „Neboj sa...“ Nepočúvala. Metala sa, zvíjala ,a v očiach mala totálny des. V jednej chvíli sa ma dokonca pokúsila uhryznúť. Aj v tom hlbokom zúfalstve, keď mala v ústach celú moju ruku a ja som sa možno mala báť som ju chápala – nestisla. Len strašne skuvíňala, lebo sa za to hanbila. Ja by som sa za seba v takom stave nezaručila. Keď sa bojím, hryziem.
„Kam sa hnem tam všade je
sňáď až príliš veľa sentimentu
nečakám že precitnem
že ma vylásia za svätú“
Riešenia sa v istom období ponúknu samé, no hlúpy človek nevie, čo s nimi... Nechať veci plynúť?
Prvý krát bude celé vianočné mecheche na mne. Varenie mi nevadí - to zmáknem ľavou zadnou. Ale čo ma fakt desí sú - ako by som to nazvala - tie „vianočné prúpovídky a zvyky“, ktorými sa u nás doma vždy začína slávnostná večera, a vďaka ktorým to má všetko ten správne ujetý gríf. Viem si predstaviť, že sa všetci traja - vykúpaní, vyvoňaní a sviatočne vyobliekaní posadíme k slávnostne prestretému stolu - ale čo ďalej, keď nebude poruke babka?! pokračovanie článku
Miesto: typická spálňa manželského páru strednej spoločenskej vrstvy, približne niekedy okolo 2 - 3 hodiny rannej.
Osoby a obsadenie: on a ona
Ona: (náhle sa uprostred spania posadiac a nechápavým tónom mimovoľne vyrieknuc zásadnú otázku) "Čo tu robím?"
On: (vytrhnutý zo sna, no hneď pohotovo, chlácholivo odpovedajúc) "Spíš."
Ona: (upokojená, zmierená, znovu sa ukladajúca do horizontálnej polohy) "...aha..."
Ráno: Ona si nepamätá nič. On áno.
.
.
.
.
.
Ok. Zamysleli sme sa... a dáme tomu skutočný rozmer:)
Ja: Počúvaj, nemali by sme tú malú prenášať. Večer zaspí u seba v izbe, v noci sa zobudí u nás v spálni... potom že je z toho dilino. Ja skúsim to tvoje chrápanie nejako vydržať... ;)
Cesta na horskú chatu vzdialenú tri hodiny cesty od rušného mesta prebiehala tak ako vždy. Otec rodiny s ležérnou samozrejmosťou šoféroval, vydávajúc pri tom rôzne divotvorné zvuky, majúc pocit, že nimi vhodne dopĺňa tlmene hrajúce rádio. Matka odovzdane sledovala zimnú krajinu a premietala si v hlave (asi po desiaty krát v ten deň), či skutočne zbalila do piatich objemných športových tašiek všetko, čo budú tie tri dni predĺženého víkendu potrebovať. Dieťa spokojne spalo natiahnuté na zadnej sedačke. V pravej ruke zvieralo ošúchanú plyšovú myš a v ľavej obal z celozrnného keksíku - jedinej poživatiny, ktorú v ten deň bolo ochotné vložiť do úst. pokračovanie článku
Ináč, keby niekto potreboval poradiť ohľadne sťahovania - smelo do toho - baví ma to! Jemné zádrhely nerátame, hlavne že je človek akčný. Písal mi kamoš, že či som sa s vlastným mužom a dcérou presťahovala - to vraj musí byť nuda. Hmm - ani nie - hlavne s mojou slabosťou pre rôzne náradia. Tí moji spolubývajúci mi v tom novom byte zaberajú oveľa viac miesta, ako som si predstavovala. Tak som im to osladila.... ale nie naschvál! pokračovanie článku
V piatok sme sa konečne „oficiálne“ odsťahovali od dôchodcov. Včera sme boli na prvej „oficiálnej“ návšteve. To, že sme sa u nich zastavili medzi tým každý deň sa neráta, lebo to sme si len brali veci, čo neodviezlo sťahovacie auto, premontovávali lampy a zvesovali garniže. Ale včera, včera to bola konečne návšteva se vším všudy. pokračovanie článku
Sme šikovnejší ako angličania...len sa musíme krotiť, aby to nebolo také nápadné...aby sa nám na to neprišlo...no! pokračovanie článku
Predvčerom sa mi 8-ročná dcérka vrátila z týždňového pobytu zo Školy v prírode. Pôvodne som mala trochu obavy vôbec ju tam pustiť s jej diagnózou – kombinovaný imunodeficit. Preložené do ľudskej reči - silná alergia + astma, no malá sa neskutočne tešila, tak som sa pani triednej učiteľky spýtala, či je vôbec ochotná zobrať si také dieťa na zodpovednosť. Vraj bez problémov. pokračovanie článku
Snívalo sa mi a zobudila som sa normálne nasratá! Ten sprostý had sa zase pošťal!! (odpusťte ten pejoratívny slovník – no v rámci „reálnosti“ to proste musím podať takto). pokračovanie článku
Poznáte tú reklamu na minerálku Rajec... pripomeniem – zvieratká vierohodne testujú a prezentujú kvalitu vody – rôznym spôsobom sa v nej máčajú, rochnia, poniektoré ju kloktajú, gebria sa, slintajú a znovu ju vypľúvajú... no radosť pozerať na tie milé papuľky a strapaté mokré hlavičky. pokračovanie článku
Mám nové auto. Zas raz – nachvíľu... je čierne – preto vrana a má poskákanú strechu - preto chorá. Ja sa nesťažujem – vôbec mi tá strecha nevadí – pripadá mi taká zaujímavá – taká, že „bola som pri tom, keď sa žúrovalo a bolo veselo a zažila som INÉ divočiny!“ Pri podpise zmluvy môj právny... ehm – môj konzervatívny mužík nadhodil pôvodnému majiteľovi – inak cca 40 kilovému očividnému (takému tichému a zakríknutému) informatikovi „... a tá poskákaná strecha...(?)“ Očivividný informatik s rachitickým hrudníkom cudne sklopil oči a tíško predniesol „...strašne sa za to hanbím...“
A ja mám k tomu len toľko: NEMUSÍŠ!!! Lebo keď som si ho predstavila, ako sa nachvíľu úplne odviazal a šťastný skáče po tej streche a rádio (ozaj – je v nej super rádio! – pre mňa podstatný fragment pri konečnom rozhodovaní:) hrá na plné gule – bolo mi celkom smiešno a úplne som ho chápala... aj ja som vždy chcela vyskúšať aké to je, v euforickom stave poskákať/potancovať po streche auta... :)
Spadlo to na nás ako morová rana - a celá šíra blogová komunita rozmýšľa v "štvorkách", mám z toho síce husiu kožu, pretože štvorky sú, ako som už spomínala nebbbezpečné, no prekonám sa ... O čom to teda je? Dozviete sa veci nevídané, súkromnosti nepočuté a intímnosti najhrubšieho zrna... a to priamo a dobrovoľne od samotnej osoby pôvodnej, ktorá, ak sa nachádza (a snáď aj) v stave príčetnom, napíše o sebe čo možno ani sama netuší, pretože dostanúc sa do grafomanského ajfru, chvejúc sa nadšením, s kropajami potu na čele a červenohoriacimi ušami, že niekoho zaujímajú "práve tie JEJ ŠTYRI VECI", nepozná mieru. Ešte malý povinný bonz - kto ma do toho namočil? No predsa balogáčka a aj oskárek. pokračovanie článku
Nedávno ku mne dorazila kamoška s tvárou skrivenou spravodlivým hnevom. Vraj v sobotu nemohla spať, a tak o piatej hodine rannej (?!), s kafíčkom v jednej ruke a výtlačkom trendy ženského časopisu v ruke druhej sa usalašila na gauči. Niekto tam hore sa na to rúhanie isto nevedel dívať, a keďže má dokázateľne veľký zmysel pre absurdný humor, narafičil jej pred - už aj tak dosť krvou podliate oči, článok o tridsiatničkách. pokračovanie článku
Ostatný piatok, pár hodín pred začiatkom posledného semifinálového kola Superstar, mi na firemnú mailovú adresu dorazila oficiálna správa v tomto znení: pokračovanie článku
... preto je vhodné, ba priam žiadúce vzájomné vzťahy upraviť v zmluve. Táto je síce robená až po ôsmich rokoch od uzatvorenia manželstva, ale možno práve preto je voľná, prístupná akýmkoľvek zmenám a dodatkom, skrátka každý zo zúčastnených strán si v nej nájde to, čo potrebuje. pokračovanie článku
Keď som sa narodila, mala staršia sestra 13 a mladšia 8 rokov. Vraj si ma vyžobrali. Ale vraj boli aj také reči, že keď teda nie bábätko, tak by stačil aj černoško z detského domova, ktorého si nosila suseda na víkendy domov. Nie že by naši mali niečo zásadné proti černochom - to božechráň! Ale radšej som sa im vraj teda narodila ja... pokračovanie článku
Si mi povedal po tom, ako sme sa celý večer dohadovali o geometrickom prerozdeľovaní a farebnom usporiadaní emócií, názorne zobrazovaných za pomoci tmavomodrého dezertného taniera na konferenčnom stolíku...
pokračovanie článku
Zase raz bola jedna z rodinných osláv. Zišli sme sa v hojnom počte, okrem iného okuknúť nový byt najstaršej sestry. Pekný (sviňa:). Híkalo sa, grilovalo, jazdilo na motorových štvorkolkách, vadilo sa - kto už bol a kto ešte nie (dedo „JA SOM NEBOU!!“), rozprávali sa rôzne zábavné (miestami aj nemravné) historky a toto všetko sa hojne zapíjalo. A potom sa lepili nechty... pokračovanie článku
Kto vlastní aspoň jeden kus dieťaťa, dá mi za pravdu, že ak v Nitre prší, možnosti na stretnutia vrámci komunity „predpubertálnych“ a ich následné spoločenské vyžitie sú značne obmedzené. V rámci zachovania zdravého rozumu a bytových jednotiek ich právnych zástupcov v miere spoločenskej únosnosti, sú odporúčané stretnutia na neutrálnej pôde (park a pod.), kde odpadajú konfliktné situácie s vymedzovaním a uzurpovaním si životného priestoru štýlom: „Vypadni z mojej izby!“
Ak k tejto patovej situácii pridáme ešte dožadovanie sa poživatín sladko-lepkavého typu, a matku odrody „voš lenivá“ - odmietajúca nedeľné popoludnie tráviť prípravou zákuskov, dostávame sa do zúfalej situácie - v Nitre obzvlášť, a to z dôvodu, ktorý som si ja, ako laik v oblasti gastronómie vysvetlila jediným možným, a pre mňa - spomínaného laika - pochopiteľným vysvetlením. Zákerne zavádzajúci názov CUKRÁREŇ používajú majitelia týchto lukratívnych priestorov výhradne na zmätenie nepriateľa (rozumej zákazníka) a nalákanie ho k svojim prázdno-bezzákuskových regálom, za účelom jeho samovoľného-rozdrapenia-sa-od-jedu.
Lebo som nechcela, a mohla som, alebo som chcela, len som sa bála, alebo len tak... pokračovanie článku
Ono v samotnej rodiacej sa podstate - tie nápady nemusia byť až také zlé. No následná realizácia je vždy vyššou inštanciou prenesená do kategórie „trapas“. pokračovanie článku
Prázdninovou mašinériou a z nej vyplývajúcou povinnou migráciou rodinno-geografického charakteru nám bolo na týždeň odobraté jediné dieťa. Nie že by sme sa netešili... po buchnutí šampanského a vypustení balónov však znenazdajky v našich životoch zavládlo ticho, dokonca také ticho, že je počuť hríby rásť... pokračovanie článku
Šecko sme videli, šecko! Novú ďálnicu sme videli, šecki tunele prešli, aj veliký oheň čo zožrav 40 ha lesa sme videli ! V mori (jak šlak studenom) sa vyčvachtali, deti a chlapov do chrumkava uškvarili, a veliké vetry čo duli jak besné nám uši, oči a šeličo inšé prefukli. Konzervy sme vlékli... aj dovlékli, a chuďáka Johna to stálo hlavu! Ešteže mi neležau dlho v žalúdku... Ale už sme, pánbozaplac, doma! pokračovanie článku
Dáš to dole?! Na čo ti to je!?
Asi takto nejako a ešte všelijako podobne, menšími či väčšími nátlakovými metódami sa snažím zbaviť 7-ročnú dcérenku – triesku na pohľadanie, s trčiacimi, zatiaľ ešte bledo-neopečenými rebierkami – vrchného dielu plaviek. Pozrie vždy na mňa s maximálnou nechuťou a pohŕdaním – ešte zas to, taký škandál!!! pokračovanie článku
Od tej osudnej noci všetci chodíme doma ako bez duše. Motáme sa, zúfame si, sem – tam si dáme Deli... no nič nám v tom obrovskom žiali nevie utíšiť boľavé prázdne miestečka – presnejšie sedem. Stále sa vracia otázka, ktorú si kladieme znova a znova: PREČO?!!! pokračovanie článku
Sú tomu asi dva mesiace – sedeli sme so sestrou u mamy na verande, „kávili“ a klebetili – klasická pohodička, keď dorazila z angličtiny s hodinovým meškaním, celá rozšafná, sestrina pubertálna dcéra. pokračovanie článku
Relatívne mladý človek s pretlakom písmeniek v hlave. Riadim sa základným psím pravidlom (podľa Haliny Pawlowskej): "Když na něco civíš dostatečně dlouho, dostaneš to!" ...tak teda civím...
312946079 / aktuálne: 
zkarasova(zavináč)gmail(bodka)com
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
